Maličké Chapeau Rouge sa v tesnom susedstve Starého mesta pražského nijako nevystavuje na obdiv. Tvári sa ako ďalšia zapadnutá kaviarnička, ktorú pár dní po návšteve vymažete z pamäte, avšak kúzlo undergroundovej scény tkvie aj v tom, aké neobyčajné veci sa často odohrávajú za obyčajnými stenami. Posledná časť predchádzajúcej vety má o to väčšiu silu, o čo menej neofolkové ikony ROME koncertujú. A tak sa vajce vybralo na vandrovku, keďže na výraznejší dostrel by sa Jerome Reuter v blízkej dobe priblížiť nemal.

Do role zahrievača boli s nemalým sklzom pasovaní Slováci THE STRANGER´S DIARY. Akustická, krásne znelá, dvanásťstrunná gitara, podivné Kofiho handmade nástroje a za mikrofónom hlások z kvetu makového. Takto od pohľadu line-up, s ktorým sa dá uhrať minimálne ten postup do play-off. O to väčšia škoda, že žiadny zázrak sa nekonal. Muzika novomestských mi najviac pripomínala spolky typu THE MOON AND THE NIGHTSPIRIT, a hoci im siahajú tak akurát po tie kotníky, ich set ma na vlastné prekvapenie na nohách udržal. O nadpriemere hovoriť nemožno, minimálne kvôli istej uniformnosti skladieb, ktoré som mal problém od seba rozoznávať, a speváčkina slovná zásoba by sa tiež dala trošku rozšíriť – väčšinou zo seba vysúkala „ste úžasné publikum“ a pridala k tomu intonáciu, ktorá by skôr sedela hanblivej puberťáčke. O vyloženej strate času sa však hovoriť (ešte) nedalo, naopak, set príjemne uplynul.

Tieto pocity mi navodil až za mikrofón následne usadnuvší Marek Prchal. Nechcem sa k tomu obšírnejšie vyjadrovať, jeho úlohu som nepochopil – prehliadka táborákovej kultúry z môjho pohľadu jednoducho pozdržala nástup vzácnych hostí asi o 15-20 minút.

Jedným z pojmových znakov umelca býva nevypočítateľnosť. ROME vedia, čo sú zač a aké majú publikum. Vedia teda aj to, že si môžu dovoliť veľa. A v ten večer si dovolili. Kmeňová časť ich setu sa skladala zo skladieb pochádzajúcich z avizovaného nového troj(!)albumu, ktorý ešte nikto nepočul. V podstate nám tak naservírovali jeho obsiahle preview a nakoniec som musel uznať, že to bola lepšia voľba, ako keby si mali len sucho odkrútiť to, kvôli čomu v skutočnosti každý prišiel a čomu by sa bezhlavo tlieskalo už len preto, že dotyčná položka zaznela a niekomu sa tak splnilo prianie.

V ten večer to bolo o inom. Žiadne rozčarovanie, žiadne nemilo prekvapené výrazy, prchko reagujúce na to, ako sa situácia vyvíja. Naopak, ľudia sa tlačili dopredu, chceli počuť a vidieť, čo majú dženntlemani v kravatách nové. Samotný Jerome sa síce objavil na scéne až v momente, keď bolo potrebné chopiť sa nástrojov, žiadnu hviezdičku s maniermi, ktorá si nechá všetko prichystať, by ste v ňom však nevideli. O čo menej zložito luxemburskí hrali, o to väčší emočný dopad mali jednotlivé tóny. „...the truth is they have real friends – that´s why they left me“, zahlásil, keď sa mu spoluhráči upratali, aby si strihol krátku sólovku – práve počas nej som mal pocit, že mu to aj uverím.

There is a party upstairs...

Urastený charizmatický chlapík si ústa na špacír nepúšťal pričasto, ak sa tak ale stalo, bol aktuálne holohlavý principál pohotový a vkusne vtipný. Protipólom bolo samozrejme obligátne „hobluj“, ktoré aj v takých momentoch nejaký primitív dokázal vypustiť z huby. Fakt, že podstatnú časť obecenstva tvorilo metalové publikum (zazrel som aj tričká SHINING či PESTE NOIRE a k tomu zopár pozoruhodných kreatúr) si vybral svoju daň.

Ak mám hlavný chod večera opísať jedným slovom, volil by som výraz „sympatický“. To sa vzťahuje ako na muziku, ktorá sa ešte viac vyzlieka z niekdajšieho industriálneho šatu, zjemňuje sa a akcentuje Reuterov hlboký hlas, tak aj na kapelu samotnú – páni pôsobili skromne. Jerome pri svojich naoko ledabolých vstupoch medzi skladbami dával vystúpeniu familiárny ráz – pri niektorých šplechoch som sa cítil, akoby sme spolu sedeli v kuchyni pri káve. Normálne by som podobné kecy vynechal, avšak aj to sa v ten večer dve poschodia pod zemou postaralo o skvelú atmosféru. „Why do you listen to this depressive music? There is a party upstairs!“ No fakt! Prečo...?

Fotografie: Ilustračné